Pozerala som sa medvedici do očí. Všetko som robila tak, ako sa vôbec neodporúča. A tá medvedica sa na mňa pozerala veľkými starými očami a čakala a čakala, kým sa konečne upokojím.
Adrián Purkart: Odmalička som nosil hmyz v zaváraninových pohároch Čítajte Janka, ako dlho žiješ na lazoch na úpätí Poľany?
Siedmy rok.
Koľkokrát si stretla medvede, aké si pritom mala pocity a reakcie, a ako sa tvoje stretnutia s nimi postupne vyvíjali?
Prvé dva roky som sa stretla s rôznymi medveďmi asi tridsaťkrát v rôznej vzdialenosti. Potom som to prestala počítať, predpokladám, že stretnutí s medveďmi som zažila približne sto.
Pocit ohrozenia som nikdy nemala.
Môžeš opísať prvé stretnutie?
Jedno z prvých stretnutí bolo prvý rok, čo sme tu bývali. Nemali sme tu ešte úplne vybudované zázemie a medvede okolo chodievali častejšie.
Náš pes štekal v lese, bežala som sa za ním pozrieť, vybehla som na skalu. Dole v teréne asi desať metrov odo mňa stála medvedica s odrasteným mláďaťom.
Pes štekal na ne, ja som kričala na psa, kričala som na medvede, kričala som na brata, ktorý bol niekde nablízku na bicykli. Mala som strach.
Pozerala som sa medvedici do očí. Všetko som robila tak, ako sa vôbec neodporúča. A tá medvedica sa na mňa pozerala veľkými starými očami a čakala a čakala, kým sa konečne upokojím.
Dívala sa mi do očí, a keď som stíchla, otočila sa a odklusali preč.
(zdroj: Foto – Soňa Sadloňová)Takže vtedy si sa bála, však?
To som sa bála. Nemala som pocit ohrozenia, ale bála som sa o brata, ktorý bol malý, jazdil tam niekde na bicykli a nechcela som, aby sa s nimi zrazil a vôbec som si nebola istá, čo mám robiť. Ale nemala som pocit, že na mňa medvedica skočí alebo že mi niečo urobí. V jej očiach bolo vidieť iba pokoj a trpezlivosť.
Aký je to pocit pozerať sa medvedici do očí?
Priamy pohľad som zažila iba dvakrát. Druhýkrát to bolo, keď som našla medvediu noru. Bola som v lese so psom. Štekal, a zrazu stíchol.
