V pobláznenom zlate, čo sa popoludní rozblikalo medzi mokrými stromami, sa párkrát na sekundu ukázal budúci teplý a mäkký aprílový svet. Rozsvecoval sa a zhasínal, rozpálený a strojený – potom sa prepadol do temnoty. Čierne škvrny dlho bledli na sietnici oblohy. Mrholilo. A o polnoci malo nebo farbu krysej srsti, v striebre ktorej kvitol kvet a ozývali sa vtáky. A zase dáždik!
Kým záhradník, ktorému som ihneď ráno napísal, že je najvyšší čas na jarnú prerezávku, prišiel, stihol som ešte zjavenie.
Dúhovec pohŕda kvetovým nektárom a prijíma len medovicu Čítajte Slnko sa potklo a spadlo do záhrady
Slnko akoby sa potklo o oblaky, spadlo do záhrady a v korune javora, ktorý sa ježil trojmetrovými výhonkami, pretože ho roky zle a nepravidelne strihám (vraj naňho buď kašlem alebo si z neho robím vŕbku, ako mi raz povedal môj už mŕtvy otec), som zbadal dlhý rozsvietený stánok.
Obyčajný stánok z bielej celtoviny, aké sa používajú na trhoch alebo pri záhradných slávnostiach. Stánok bol zapriahnutý a pohyboval sa mojím smerom – ťahali ho dve vysoké štíhle ženy v bielych kombinézach, zakončených špicatými kapucňami, ktoré im trčali na hlavách.
Ženy šliapali do pásov zo širokej bielej látky, posúvali pásy bosými nohami – niekde sa zrejme nachádzalo zariadenie, ktoré ich pohyb prevádzalo do pohonu stánku; ženské bytosti ním hýbali bez väčšej námahy. Stánok za nimi svietil a zrejme ponúkal lákavé veci, ale ja som nevidel nič konkrétne; iba to tak pôsobilo.
Seiko: Ďateľ na sakure, 1920Po nejakej chvíli z pásov vystúpili, zliezli zo stromu a jedna z nich sa vytratila. Stánok sa nachýlil nabok. Teraz ho ťahala – už po zemi, bez pomoci pásu – tá mladšia. Stánok žiaril, naklonený ako loď, na ktorej sa organizuje oslava, podobný aj podivnej strelnici v maringotke z bielej látky – a ďalej smeroval k oknu, pri ktorom som stál.
Záhradník prichádzal ako vystrihnutý zo zlatého plechu
Keď záhradník dorazil, bol som už vonku a uprostred práce. Oheň, ľahko založený zo suchého vianočného stromčeka, plápolal vysoko a hltal biče konárov zlatých dažďov, ktoré som ostrihal ako prvé. Jeden za druhým som do plameňov hádzal balíky oranžových prútov, ľahké a priestranné ako voliéry.
Plamene ich najprv obaľovali nesúhlasným praskaním; plátky veľmi svetlej kôry sa krútili a niektoré na okamih zázračne zozeleneli, akoby vyrástli z dymu – ale žiara ich vo chvíľke premohla a ony sa horúce prepadali do ohniska.
Do všetkého prúdilo slnečné svetlo, a tak záhradník, ktorý sa z druhej strany blížil k ohňu, ovešaný záhradníckym náradím, pôsobil ako druhé zjavenie toho dňa, prichádzal ako vystrihnutý zo zlatého plechu, prehýbajúci sa blýskavý duch.
Predplaťte si Magazín Doma v záhrade
https://www.petitpress.sk/predplatne/doma-v-zahrade/dvz-superpolievky/
Zhodil hneď zostávajúcu ťarchu a asi ma ani nepozdravil a schmatol novú hromadu konárov a hodil ju do plameňov.
