Veľmi často počúvame akúsi mantru o sebestačnom živote našich predkov v minulosti. Táto sebestačnosť mala svoj základ v domácej produkcii potravín, ale i úžitkových predmetov a odevu. Znie to veľkolepo – ale ako tá sebestačnosť v konečnom dôsledku vyzerala? Mali naozaj hojnosť a prebytky? Čo dokázalo zabehnuté gazdovstvo strednej veľkosti vyprodukovať?

Keďže je mojím hlavným záujmom tradičný odev a remeslo – kožušníctvo, pozrel som sa na sebestačnosť z tohto pohľadu. Chov oviec tvoril základný pilier hospodárstva v Podpoľaní i severnom Novohrade. Zámožní gazdovia chovali i niekoľko desiatok kusov oviec, ktoré generovali značnú časť príjmov gazdovstva.
Za stredne situovanú gazdovskú usadlosť môžeme považovať hospodárstvo s pätnástimi – dvadsiatimi kusmi oviec. Hlavným produktom bola mliečna produkcia – syr, ktorý sa predával do bryndziarní, ale i vlna a mäso. A zo zabitých zvierat – prirodzene – aj kožušiny. Koľko kožušín takéto gazdovstvo vyprodukuje a čo sa z nich dá vyrobiť?

Stredne bohaté hospodárstvo
Môj dobrý priateľ vlastní hospodárstvo, ktoré by sa i optikou začiatku minulého storočia dalo považovať za stredne bohaté. Z jarného prírastku baranov, ktoré neboli vhodné pre ďalší chov, náhodného úhynu mladého jahňaťa a z chovu vyradenej staršej ovce som získal deväť kožušín, ktoré som premenil na kožušiny a irchu – kožu zbavenú vlasu, ktorá sa používa na obšívanie či výrobu gombíkov.
Týchto deväť ovčích koží postačilo na výrobu archaickej odevnej súčasti, ktorej názov bude, paradoxne, známy každému, predstaviť si ju však bude vedieť málokto. Bunda.
Predplaťte si Magazín Doma v záhrade
https://www.petitpress.sk/predplatne/doma-v-zahrade/dvz-dnes-nepeciem/

Bunda s príbehom
Predlohu pre výrobu repliky zohrala bunda so zaujímavým príbehom.
K srdcu mi prirástli lokality v severnom Novohrade, zakliate obce Horný a Dolný Tisovník, Nedelište či Veľký Lom. A obce, v ktorých som nikdy nebol a ani sa do nich nikdy nepozriem – Lešť a Turie Pole. Obe ustúpili vojenskému výcvikovému priestoru a zanikli. Ich obyvatelia sa rozutekali do bližšieho, i vzdialeného okolia. Pár rodín i do najbližšej dedinky Veľký Lom.
Spával v nej až do smrti
A tam ma počkala. Zrejme posledná zachovaná turopoľská bunda. Starý otec uja Torňoša, ktorý mi ju daroval, si ju v roku 1951 priniesol z Turieho Poľa a spával v nej až do svojej smrti. A v bunde, ktorú som vyrobil, sa bude spávať v našej drevenici. Tak – ako sa to po generácie robilo.
Spacák za ročnú prácu
Nuž ale späť k sebestačnosti. Dobre zabehnuté hospodárstvo za rok vygenerovalo materiál na jednu bundu. Na spací vak pre jedného člena rodiny. Za jej výrobu bolo treba kožušníkovi dobre zaplatiť – teda minúť peniaze, ktoré zarobili predajom hospodárskych prebytkov. Viete si predstaviť situáciu, že by ste dnes po celoročnej práci získali obyčajný spacák? Výborný, kvalitný a ručne vyrobený. Ale stále len spacák.
Áno, boli sebestační. Ale boli hlavne odolní a oplývali skromnosťou, v ktorej sa im dnes nemôžeme rovnať.

Bunda aj spací vak
Bunda je akýmsi archetypom odevu v Karpatoch. Slovo bunda je turkického pôvodu a prezentuje dlhý, po zem siahajúci kožuch pelerínového typu bez rukávov. Bundy slúžili pastierom oviec i furmanom v krutých zimných časoch. V niektorých lokalitách ako v Očovej, Slatinských Lazoch, či Horných Strhároch som objavil i bohato zdobené bundy, ktoré slúžili ako reprezentatívna, sviatočná odevná súčasť najbohatších gazdov.
Objavil som však i viacero búnd, ktorým chýbala akákoľvek výzdoba – boli len funkčnou odevnou súčasťou do tých najhorších poveternostných podmienok.
Počas výskumov som zistil, že bundy slúžili i na spanie – v objektoch salašníckych kolíb, pri košiari v podkolibke, ale i priamo v usadlostiach. Bunda, ktorá sa dala pomocou gombíkov pozapínať, teda tvorila komfortný spací vak. A skutočne, na lazoch v obci Podkriváň som bundu uloženú v posteli na slamenom matraci - strožliaku v roku 2018 objavil. Pod bundou spával ako chlapec aj môj sused Jožko Danko ešte v šesťdesiatych rokoch, keď slúžil ako pastier oviec na dohľad od nášho domu.
