Tatárka alebo pohánka tatárka (botanicky Fagopyrum tataricum) je blízko príbuzná známejšej pohánky siatej (Fagopyrum esculentum). Bežnú pohánku siatu poznáme ako tradičnú plodinu a je aj dnes súčasťou zdravej výživy a kuchyne. Na rozdiel od nej je však tatárka dnes skoro neznáma a zabudnutá.

Drobné zubaté semienka
Vzhľadom sa tatárka pohánke siatej dosť podobá. Jej rastlina je však bohatšie olistená. Kvietky sú menšie a majú zelenkavý nádych. Lodyhy sú vysoké. Jej semená, odborne zvané nažky, sú v porovnaní s pohánkou siatou drobnejšie a na hranách akoby zubaté. Na rozdiel od pohánky siatej má tatárka endosperm, vnútornú múčnatú hmotu semena, pevne zrastenú s obalom. Nedá sa teda lúpať, tak ako sa lúpe pohánka siata.

Potrava v časoch núdze
Na východnej Morave, kde bola odnepamäti hlavným a základným jedlom kaša, sa okrem kaše prosovej, bérovej (z béru vlašského – Setaria italica) a ďalších uvádza aj kaša z tatárky. Pretože však má tatárka menšie zrná ako pohánka siata, dostávala sa na stôl skôr hlavne v časoch neúrody a núdze.

Podľa spomienok pamätníkov sa tatárka na Valašsku pestovala popri pohánke ešte po druhej svetovej vojne, slúžila však vtedy už len ako krmivo pre ošípané. Niektorí Valaši ju, z botanického pohľadu mylne, označujú za „spanghartenú“, teda zvrhlú pohánku, pravdepodobne práve pre jej menšie a inak tvarované zrno. Podobné nedopatrenie však možno nájsť aj v etnografickej literatúre, kde sa niekedy spomína ako odroda pohánky. Ide pritom o samostatný botanický druh, od pohánky siatej dobre odlíšiteľný.
Predplaťte si Magazín Doma v záhrade
https://www.petitpress.sk/predplatne/doma-v-zahrade/dvz-kulinarska-encyklopedia/

Dozrieva postupne
Tatárka je rovnako ako pohánka siata citlivá na mráz, preto ju treba vysievať až po prejdení neskorých jarných mrazíkov.