V predošlom čísle sme si priblížili organické hospodárenie a jeho vplyv na biodiverzitu. Výskumy prírodovedcov po celom svete ukazujú, že tento spôsob produkcie potravín je pre rozmanitosť života priaznivejší ako intenzívne poľnohospodárstvo.
Ak by sme však odborníkom položili otázku, či dokáže organické poľnohospodárstvo zastaviť súčasný úbytok biodiverzity, mohli by sme od nich dostať až nečakane skeptické odpovede.
Tentoraz sa preto pozrieme na odvrátenú stránku a limity hospodárenia, ktoré sa skrývajú za nálepkou eko. Nie preto, aby sme organické hospodárenie kritizovali, ale preto, aby sme ukázali, že sa to dá robiť ešte ohľaduplnejšie.
Dáždnikové, kľúčové a vlajkové druhy sú pre nás nenahraditeľné Čítajte Je viac ako pravdepodobné, že úvod tohto článku na mnohých čitateľov môže zapôsobiť prekvapujúco. Ako je možné, že odborníci sú v nastolenej otázke skeptickí, keď ich vlastné výskumy ukazujú, že organické hospodárenie je oproti tomu konvenčnému z pohľadu biodiverzitu skutočne lepšie?
Odpoveď je jednoduchá – lepšie totiž ešte neznamená najlepšie. Alebo inak povedané, ak chceme skutočne (za)chrániť biodiverzitu poľnohospodárskej krajiny, musíme ísť ešte takpovediac za pomyselné hranice pravidiel organického hospodárenia a pridať k nim ešte niečo navyše.
Obnoviť biodiverzitu poľnohospodárskej krajiny môžeme prostredníctvom organického hospodárenia na malých poliach, doplneného o 20 % kvitnúcich poloprírodných biotopov. Bližšie k dosiahnutiu tohto cieľa sú naši rakúski susedia. (zdroj: foto - archív autora)Ešte skôr si priblížime podstatné limity organického hospodárenia z pohľadu ochrany biodiverzity. Základný rozdiel medzi klasickým a ekologickým poľnohospodárstvom spočíva vo vylúčení syntetických pesticídov. Ibaže nie všetky látky pochádzajúce z prírody musia byť dostatočne šetrné k živým organizmom.
Na túto skutočnosť poukázal napríklad taliansko-francúzsky výskumný tím, ktorý skúmal účinnosť 14 konvenčných aj organických insekticídov na drobnú bzdochu s menom Orius laevigatus. Tá nespôsobuje škody pestovateľom na úrodách, ale naopak je prirodzeným predátorom nežiaducich organizmov.
Aj príroda má nebezpečné látky
Logicky by sme teda očakávali, že prípravky používané v organickom poľnohospodárstve by jej v ideálnom prípade nemali vôbec ublížiť. Z certifikovaných látok sa však ako stredne škodlivý ukázal pomerne široko používaný Spinosad, ktorý sa získava fermentáciou pomocou bežnej pôdnej baktérie Saccharopolyspora spinosa.
Zaujímavosťou je, že vo veľmi zlom svetle sa ukázal Abamektín, ktorý síce nie je eko certifikovaný, no tiež je prírodného pôvodu. Okamžite po aplikácii dokázal zabiť až 100 % predátorských bzdôch a jeho negatívne účinky sa prejavovali až celé dva týždne. Skrátka a jednoducho, aj v prírode sa vyskytujú látky, ktoré môžu byť pre jej obyvateľov nebezpečné.
Osobitný problém predstavujú pravidlá pre organický chov hospodárskych zvierat. Tie riešia najmä dobré životné podmienky zvierat, čo je bezpochyby dôležitá a pozitívna záležitosť. Rovnaká pozornosť sa však už nevenuje vplyvu chovu na biodiverzitu. Platí, že „ekologické“ zvieratá musia tráviť významnú časť života na pasienkoch. Pasienky však môžu byť príliš intenzívne spásané, čo je absolútne nevhodné pre široké spektrum rastlín aj živočíchov. (zdroj: Foto - Archív autora)Plečkovanie nie je šetrné k vtákom
Používanie menej účinných pesticídov, pochopiteľne, vyžaduje aplikovanie iných spôsobov ako bojovať proti nežiaducim organizmom. Aj preto sa pri organickom pestovaní vo väčšej miere uplatňuje napríklad mechanické plečkovanie „burín“. Na prvý pohľad sa to môže zdať fajn, až kým sa na vec nepozrieme z pohľadu na zemi hniezdiacich poľných vtákov.
Pre tie môžu byť organické polia ekologickou pascou. A tým sa dostávame k ďalšiemu limitu ekopoľnohospodárstva, ktorým je využívanie rôznych, nie úplne najšetrnejších, ale stále povolených postupov.
(zdroj: archív autora)Poloprírodné prvky
Základným nástrojom na prinavrátenie života do krajiny by nemalo byť iba zavádzanie organického hospodárenia, ale aj obnova poloprírodných prvkov. Za poloprírodné prvky môžeme označiť všetky zachovalé kúsky pestrej prírody v človekom ochudobnenej krajine. Vznikli či už intenzívnym poľnohospodárstvom, ale napríklad aj výstavbou a podobne. Môžu to byť:
- remízky
- medze
- zvyšky druhov pestrých lúk
- okolie vodných plôch a mokradí
- úhory
Z “novších” prvkov sú to najmä:
- biopásy
- prícestná zeleň
- melioračné kanály adaptované na zadržiavanie vody a vegetácia okolo nich
- prieseky pod elektrovodmi
Samozrejme, všetky tieto prvky musia byť citlivo udržiavané.
Okrem mechanického odburiňovania môžu byť problémom napríklad lepidlové pasce, zabíjajúce aj opeľovače, plazy či vtáky. Špecifickým problémom niektorých krajín, obzvlášť Španielska, je síce organické, ale inak veľmi intenzívne pestovanie plodín v uzatvorených skleníkoch, ktoré takisto biodiverzite príliš neprospieva.
Intenzívne hospodárenie je, mimochodom, výraz, ktorý sa zvyčajne spája najmä s konvenčným obrábaním pôdy. Lenže intenzívne môže byť v rôznych ohľadoch aj hospodárenie organické. Menej problematické je (zvyčajne) z pohľadu biodiverzity intenzívne využívanie ručnej práce.
Horšie už môže byť spomínané intenzívne mechanické odburiňovanie alebo aj prílišné hnojenie, hoci aj pri použití prírodných hnojív.
Organické polia sú skutočne plné života. (zdroj: archív autora)Prišli sme o 90 % rašelinísk
Keď sme pri hnojivách, nemôžeme nespomenúť jednu z najkontroverznejších látok povolených v organickom poľnohospodárstve. Reč je o rašeline, ktorú mnohí predajcovia ešte stále propagujú ako nenahraditeľnú a „ekologickú“ súčasť substrátov.
