Patricia Pavlovská je riaditeľkou Školy permakultúry. Ako vraví, permakultúru má v krvi. Je totiž dcérou Karola Končka, zakladateľa permakultúrneho hnutia v bývalom Československu. Čím žije slovenská permakultúra dnes?
Na juhu Slovenska sa nachádza Dreamfarm: Pestovanie zeleniny je o biodiverzite a zveľaďovaní Čítajte Ste zakladateľkou a riaditeľkou Školy permakultúry. Môžete nám krátko priblížiť, čo tomu predchádzalo?
Keďže som dcérou Karola Končka, ktorý bol zakladateľom permakultúrneho hnutia v Československu, dá sa asi povedať, že mám permakultúru v krvi.
Odmalička som od otca jednostaj počúvala, že starostlivosť o prírodné zdroje, ktoré máme v regióne, by mala byť na prvom mieste nášho snaženia. Otec to v dobe ešte pred zmenou pomerov v štáte nazýval bioregionálny rozvoj a silno sa snažil presadiť tento model aj v rámci národných programov, nestretol sa však s veľkým porozumením.
(zdroj: Foto – archív Školy permakultúry a P. P.)V deväťdesiatych rokoch sa spojil s ľuďmi zo zahraničných permakultúrnych organizácií a s vervou sa pustil do prekladania a vydávania kníh a organizovania kurzov. No a ja som – keďže tieto kurzy boli v podaní anglických lektorov – tieto kurzy tlmočila, v podstate od svojich šestnástich, až kým som nedoštudovala vysokú školu.
Samozrejme, doma sme mali záhradu, ktorá bola plná permakultúrnych štruktúr, vyvýšené záhony, kľúčové dierky, kompostoviská, jazierko... Veci sa udiali tak, že keď som končila štúdiá, môj otec opustil tento svet a akosi sa očakávalo, že budem pokračovať v jeho diele.
Dostala som sa tak do úzkeho kruhu lektorov a vedenia asociácie perkamultúry. V súčasnosti vediem Školu permakultúry, a aj keď je v škole i veľa administrácie, som hlavne lektorkou a praktickou overovateľkou permakultúry v praxi.
Ktoré zážitky patrili medzi tie rozhodujúce?
Moje osobné silné precitnutie v mladosti bolo, keď som si ako tínedžerka zafarbila vlasy chemickou farbou a voda z farbenia putovala do jazierka (kam otec odvádzal „sivú“ vodu z vane).
Výsledkom bolo, že jazierko bolo zvečera do rána mŕtve. Keď sme pri vode, základnej podmienke života, nedá mi nespomenúť zážitok z Brazílie, kde som videla množstvo vodozádržných opatrení na dažďovú vodu, ktorá je v mnohých prípadoch jedinou pitnou vodou.
(zdroj: Foto – archív Školy permakultúry a P. P.)Prinieslo mi to hlboké uvedomenie, najmä ak si pomyslíme, že v Európe pitnou vodou splachujeme toalety. Myslím si, že v 21. storočí by to mal byť jeden z prvých momentov na úpravu našich názorov, ktoré by sme sa mali snažiť dosiahnuť – aby sme podporili šetrenie pitnej vody, napr. inštalovaním kompostovacích toaliet.
Ako permakultúrne riešenia overujete v praxi?
V sídle školy v Hrušove vlastníme s manželom 2,5-hektárové gazdovstvo, ktoré sme kúpili ako holú lúku, resp. agátmi zarastené stráne. Gazdovstvo teda budujeme od piky.
Najväčšou výzvou bolo v našom svahovitom teréne obrátenom na juh zachytiť a udržať vodu. Pôda bola v stave, že prvé roky nám „ani burina nerástla“, ale dnes máme – myslím si, pomerne pekné hospodárstvo, kde okrem obydlia nájdete záhrady, ktoré sú prístupné aj pre verejnosť. Sú tu zeleninové, ale i veľké trvalkové kvetinové záhony a množstvo zvierat.
Magazín Doma v záhrade v predaji do konca marca
V akom režime u vás žijú zvieratá?
Zvieratá sa snažíme riadiť v holistickom menežmente, čo znamená, že v správny čas správnym spôsobom na rôznych plochách striedame zvieratá a využívanie ich dané vlastnosti a ochotu pracovať na zúrodňovaní priestoru.
Napríklad kozy: máme slovenské mliekové plemeno bielu krátkosrstú kozu, ktorá je vhodná na chov v našich oblastiach a veľmi sa nám osvedčila pri pomoci s prečistením agátového lesa.
