V septembrovom magazíne Doma v záhrade si prečítate
Téma mesiaca: Vráťme vodu tam, kde bola
Prečo sú záplavy na Dunaji nevyhnutné
Máte v záhrade potok? Pozrite sa, čo v ňom žije
Ďalej sa dočítate
Ako na to: Množenie cesnaku, ľalií, mandlí a broskýň
Reportáž: Najvzácnejšie lúky na svete sú na Slovensku. Kosia sa ručne
Zaujímavosti: Kangina spomaľuje starnutie hrozna
Na návšteve bylinkovej farmy: Kde vznikajú esencie
Drobnochov: Šetrnejšie odčervovanie zvierat
Poviedka: Kotrčkáreň
Etnografia: Pletenie bolo prácou mužov
Domáce semenárstvo: Priame cesta k získaniu vlastného osiva
Recepty: Cukiny a patizóny v kuchyni
Okrasná záhrada: Heucherely a tiarely sú tieňomilné
Drobná fauna: Čo žerie vošky?
Pre kutilov: Maliarske triky na majstrovanie a obnovu
Biodiverzita: Prečo po vojakoch zostávajú motýle
Slovenský papagáj, obratný ako lastovička
(zdroj: redakcia)
Editoriál
Voda má čas. My ho máme málokedy.
Voda, čo nás drží nad vodou - to je odkaz na veľmi známu pieseň, ktorej text napísal básnik Jozef Urban.
Dnes už prakticky neexistuje jediný alebo jednotný správny pohľad na vodu a problematiku okolo nej. Oslovili sme preto expertov z rôznych úrovní – hydrobiológov, vodohospodárov, ochranárov, pestovateľov – aby nám zo svojho uhla pohľadu priblížili túto jedinečnú substanciu, bez ktorej by nebol možný život, pestovanie ani jestvovanie.
Priblížime vám vodu v krajine od najmenších, zdanlivo izolovaných mlák a potokov s najdrobnejšou faunou, ktorá ich obýva, až po náš najväčší veľtok Dunaj a tohoročné simulované záplavy, ktoré priviedli vodu aj tam, kde desaťročia chýbala.
Chýbala nielen v studniach ľudí z regiónov a v tabuľkách odborníkov. Chýbala najmä jedinečnej faune a flóre v strede Európy.
S vodou sa spája aj katastrofické spravodajstvo, tak ako to bolo aj pri posledných prívalových lejakoch, ktoré spôsobili haváriu na čističkách v povodí Malého Dunaja a hromadný úhyn rýb. To bola však len najviditeľnejšia časť ďalšieho problému, ktorého dôsledky verejnosť vníma čoraz citlivejšie.
Malý Dunaj je pre množstvo ľudí obľúbeným výletným miestom. Ľudí s vodou a jej brehmi spája aj množstvo osobných zážitkov, emócií a pocitov, bez ktorých sa nemožno dobrať k správnemu pochopeniu všetkých podstatných súvislostí.
Paradoxne, vytrvalé dažde v auguste priniesli rekordné množstvá potrebných zrážok do celej našej krajiny, a tak – blahej pamäti poučení minuloročnými suchami – môžeme konštatovať, že asi niečo robíme aj správne.
Možno sme sa vo vedomí aj svedomí predsa len trochu posunuli správnym smerom , aspoň pokiaľ ide o zadržiavanie vlahy v krajine.
Zákon vody
Dnes má väčšina ľudí tendenciu preceňovať dosiahnutú úroveň technického rozvoja spoločnosti a digitalizácie. No všetky civilizácie, ktoré nezvládli hospodárenie s vodou, vyschli. Ich úpadok a zánik nemusel byť vždy náhly. Niekde trval stáročia, inde tisícročia. Voda má čas, my ho máme málo a máme ho málokedy.
V akej fáze pochopenia zákona vody a hospodárenia s ňou sa nachádzame v súčasnosti? Je vôbec správne riešenie to, čo sme urobili s Dunajom, s Hronom, s Váhom? Aký vzťah k vode mali iné kultúry?
Obyvatelia mesta Ur verili v bohyňu Ištaru, sídliacu na tróne zhlobenom z kmeňa vŕby, ktorý padol do Eufratu.
Harappská kultúra povodia rieky Indus dokázala priviesť vodu až do kúpeľní svojich poschodových domov.
Jeden z najväčších čínskych básnikov Tu Fu opísal Stokvetú rieku. Tá rieka už dnes neexistuje. Ustúpila rozvoju vidieka. Preteká už len krajinou jeho nádherným básní, ktoré môžeme čítať aj v slovenčine vďaka prekladom Karola Strmeňa. Stokvetú rieku miestni ľudia nazývali aj Brokátová – podľa toho, že v nej ženy prali brokátové látky. V Ázii ženy i muži dodnes bežne perú šaty v riekach.
Pred niekoľkými rokmi v Indii a na Novom Zélande vyhlásili parlamenty niektoré rieky za živé bytosti.
Cez Córdobu, kedysi najväčšie mesto sveta, preteká neuveriteľne prírodná rieka Guadalquivir. Priam na dotyku s najexponovanejšou časťou mesta sa prediera medzi ostrovčekmi oplývajúcimi bujnou vegetáciou a vtáctvom.
V Indii každé ráno stovky miliónov ľudí idú k najbližšej rieke a položia na vodu kvet. To nie sú utopické výjavy zo zažltnutých storočných čiernobielych fotiek, ale najhlbšia súčasnosť.
Ak by sa dospelosť alebo vyspelosť merala podľa úrovne hospodárenia s vodou a osobného vzťahu bežných obyvateľov k riekam, kam by sme patrili my?
