O tom, že prírodu okolo nás a rozmanitosť života v nej treba chrániť, pochybuje len málokto. Pod pojmom ochrana si pritom zvyčajne predstavíme buď bezzásahovosť, alebo naopak najrôznejšie citlivé spôsoby starostlivosti. Skrátka odvšadiaľ dnes počúvame, že príroda si zaslúži opateru.
To je bezpochyby pravda, ibaže čoraz viac prírodovedcov súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že na udržanie biodiverzity ju občas treba aj narušiť. A to neraz celkom drsnými metódami.
Mokrade sú liahne dôležitých opeľovačov Čítajte Kľúčovým slovíčkom tohto článku bude pojem disturbancie. V ekologickej reči ide o najrôznejšie prechodné udalosti, ktoré nejakým spôsobom narúšajú ekosystémy. To v praxi znamená, že z nich odstránia časť jedincov jedného či viacerých druhov (napríklad stromov, porastov trávy) čím sa v prírode otvorí priestor na reštart prírodných procesov.
Disturbancie môžu mať veľmi rozmanitú podobu a takisto pôvod. Rozdeliť ich podľa neho môžeme na disturbancie prírodné, kam patria napríklad dôsledky povodní, víchric, požiarov alebo lavín. Zaraďujeme sem aj pôsobenie samotných organizmov, čiže predáciu, epidémie, spásanie porastu či rozrývanie pôdy.
Plôšky s obnaženou vlhkou pôdou v krajine rady vyhľadávajú motýle. (zdroj: Foto - Archív autora)Druhú veľkú skupinu disturbancií predstavujú tie, ktoré spôsobuje človek. Sem môžeme takisto zaradiť všeličo od okopávania záhradky a kosenia lúk cez ťažbu dreva a nerastov až po ničivé dôsledky vojny či výbuch atómovej elektrárne. Disturbancie si však netreba zamieňať s environmentálnym stresom, teda dlhodobým pôsobením nepriaznivých faktorov, napríklad sucha alebo znečistenia ovzdušia.
Primeranosť a miera
Z vyššie uvedenej definície disturbancií je zrejmé, že ide o veľmi rozmanitý súbor udalostí, pričom pri väčšine z nich sa nám na prvý pohľad vynoria skôr negatíva ako pozitíva. Obhajovať ich prínos v ochrane biodiverzity teda môže pôsobiť až trochu kontroverzne. A dokonca by sa toho mohli chopiť aj najrôznejší znečisťovatelia a poškodzovatelia prírody a začať obhajovať svoje činy tým, že sami prírodovedci predsa tvrdia, že narúšanie prírode prospieva.
Vari omnoho viac ako pri iných ochranárskych témach preto pri disturbanciách platí, že vždy záleží na konkrétnych okolnostiach. Rozdiel je napríklad v tom, ak ochranári plánovane vypália vresovisko či kúsok lúky na podporu výskytu vzácnych poniklecov alebo ak prirodzene vyhoria suché austrálske lesy, prispôsobené na požiare, no iné je, keď farmári úmyselne vypália vzácny amazonský prales na založenie plantáže. Takéto okolnosti neraz dokážu dostatočne posúdiť iba odborníci na danú oblasť. V neposlednom rade záleží aj na miere zásahov.
Hypotéza stredného narušenia
Význam disturbancií pre biodiverzitu veľmi dobre vysvetľuje ekologická hypotéza, ktorá sa zaoberá práve ich mierou. Nazýva sa hypotéza stredného narušenia a sformuloval ju v roku 1978 americký ekológ Joseph H. Connell na základe výskumu tropických dažďových pralesov a koralových útesov.
Rojenie podenky. (zdroj: Foto - adobe stock)V stručnosti hypotéza hovorí o tom, že prírodné spoločenstvá dosahujú najväčšiu biodiverzitu pri akejsi strednej miere narušenia. Ak totiž v prírode disturbancie absentujú,
