Po predstavení činnosti Slovenského koseckého spolku a po pozvaní verejnosti na kosecké akcie organizované na Slovensku aj v zahraničí sa priam žiada otvoriť tému významu ručného ekologického kosenia.
Bez rámusu, za rána, za rosy, s použitím nástroja našich predkov - tradičnej kosy.
Kosa sa skladá z drevenej časti - kosiska, oceľovej časti s ostrím - kosy a objímky, ktorá spája drevenú a oceľovú časť v jeden nástroj. Vzťah medzi trávou a koscom sa rozvinul do obdivuhodnej vedy, na počiatku ktorej je kováčsky kumšt.
Správne nakutá kosa je základom pre kvalitnú kosbu a strata ostria pri kosení sa ladí osličkou, predovšetkým naším slovenským kameňom roszutcom, ktorý má kosec neustále za opaskom v oselníku s kvapkou vody.
Za a proti
V súčasnosti sa ľudia delia na dve skupiny – 1. Tých, čo sú kosením nadšení a 2. Tých, ktorí vravia: nekosiť za žiadnych okolností. Ide však o chybnú interpretáciu.
Vysvetlime si to na príklade definovaním trávnatého porastu ako ekosystému, ktorý podľa miery ovplyvnenia človekom delíme na prirodzený (napr. jazero, mokraď, prales), polokultúrny (napr. rybník, obhospodarovaný pasienok, lúka, les) a kultúrny (napr. pole, záhrada, sídlisko).
Dynamická štruktúra ekosystému predstavuje komplex pochodov viazaných na cirkuláciu látok a tok energie, ako aj na riadenie a vývoj celého systému, ide hlavne o vplyv elementov (voda, vzduch, slnečné žiarenie).
