V rôznych kútoch sveta majú rôzne mená: gulai pakis alebo gulai paku, banchan, lingri ka achaar či niyuro. Všetko sú to bežné jedlá z papradí.
V Indonézii, Kórei, Indii či v Nepále sú samozrejmou súčasťou miestnej kuchyne. Takisto je to v Číne, Nórsku aj vo Švédsku.
V apríli sa prebúdzajú paprade (na severe územia to môže byť začiatkom mája). Zbierajú sa iba mladé výhonky, ešte zavinuté do špirály ako biskupská barla, slimák ci krk huslí (preto sa po anglicky volajú fiddleheads), do 10 – 20 cm, ktoré sa dajú ľahko zlomiť.
Tie, ktoré zlomíte ťažko a ťahajú sa z nich vlákna, sú už príliš staré.
Tento článok nájdete v aprílovom čísle magazínu denníka SME Doma v záhrade.
Zvyknú sa osem až pätnásť minút povariť, podusiť či vypražiť – niekedy sa aj prv varia a potom vyprážajú. Vždy ich však treba tepelne spracovať, v surovom stave sú všetky paprade jedovaté.
Obsahujú totiž tiaminázu. Je to enzým, ktorý ničí tiamín, čiže vitamín B1. Tiamináza sa však varením deaktivuje. (Ten istý enzým obsahujú aj prasličky, preto aj tie treba variť.)
Viaceré druhy papradí sú jedlé – podľa niektorých autorov sú dokonca jedlé všetky paprade (mladé výhonky), ktoré sú chutné, takže nemusíte byť botanik, aby ste ich mohli vyskúšať v kuchyni.
(zdroj: FOTO - ADOBESTOCK)Vo viacerých krajinách sveta je konzumácia papradí dodnes bežná. Kúpite ich na tržniciach, v lokálnych obchodoch, ale aj v supermarketoch, a to čerstvé, mrazené, sušené, zavárané atď.
