Keď sme zakladali prvé záhony, rýľovali sme ich. Zrýľovali sme ich aj každú jeseň po zbere. Bolo s tým veľa práce a zabralo to veľa času.
Stále som premýšľala nad tým, ako je možné, že v prírode nikto nerýľuje, a napríklad stromy hneď kúsok od našich záhonov rastú do výšky niekoľko metrov. Nikto ich nehnojí a nekyprí pôdu pod nimi – a predsa plodia. Azda nebudem rýľovať iba preto, aby som vypestovala pár hlávok šalátu.
V prírode to funguje jednoducho. Každú jeseň príroda jednoducho vrství materiál hore – a to je celé. V tom je celý vtip. Tráva sa ohne, nadzemné časti sa rozložia, cez zimu pod zemou prežijú korene a semená a budúci rok z nich vyrastie ďalšia organická hmota, ktorá zase slúži ako „hnojaca vrstva“.
Stromy to vychytali trochu viac, tie jednoducho zhadzujú listy do vzdialenosti, v ktorej majú pod zemou svoje korene. Ich vlastné listy im slúžia ako hnojivo na ďalší rok.
Kompostovanie priamo na záhonoch
Čo ak tieto rovnaké princípy použijeme v záhradke, aby sme pestovali rovnako jednoducho ako v prírode? Dalo by sa to?

Prestali sme naše záhony rýľovať a začali sme len vrstviť. Kompost alebo rôzny organický materiál (to, čo by sme dali na kompost) a ten sme zakryli mulčom alebo kompostom. Na záhonoch sme tak vytvorili výživnú vrstvu pôdy, v ktorej sa dá pestovať aj bez rýľovania. V podstate ide o kompostovanie priamo na záhonoch. Nejde teda len o to prestať rýľovať, ale doplniť do pôdy to, čo sme si z nej vzali – organickú hmotu a živiny.
Ako na to
Každú jeseň alebo po zbere, keď sú záhony bez zeleniny, na ne pridáme vrstvu kompostu (hnoj, ktorý sme obvykle zapravovali, sme začali dávať do kompostu). Pretože – a to je najdôležitejšie – tým nakŕmime pôdu, nie zeleninu. Tá je vlastne len vedľajším produktom našej starostlivosti o pôdu.

Ak sa o ňu dobre staráme, zelenina rastie parádne, je zdravá, šťavnatá (vždy, keď ju zberáme, z nej tečie voda) a nežiaduce organizmy na ňu až tak veľmi nejdú. Zelenina totiž nie je taká oslabená, ako keď rástla na vyprahnutých záhonoch.