Mandragora patrí medzi rastliny známe odpradávna. Aj keď ju málokto z nás videl, v našom kolektívnom vedomí je trvale prítomná. Čo sa skrýva za jej pomenovaním, kde rástla, na čo všetko sa používala a čím sa falzifikovala? Pozrime sa na túto tajomnú a mnohými poverami opradenú rastlinu bližšie.
Mandragora lekárska (Mandragora officinalis) rastie v Stredomorí, najmä v Grécku a v južnom Taliansku. Staršie zmienky o jej liečivých účinkoch nachádzame už v egyptskom Ebersovom papyruse (1550 p. n. l.).
Podobná človeku
Slávny grécky učenec Pytagoras označil mandragoru za anthropomorfé, teda podobnú človeku. O niekoľko storočí neskôr ju Riman Columella taktiež označuje ako planta semihominis – rastlinu podobnú človeku.
Myslí sa pritom iba časť koreňa, často pripomínajúca ľudskú postavu. Celý koreň pritom siaha až do metrovej hĺbky.
Samotné grécke slovo mandragora znamená v preklade bylinu rastúcu v blízkosti pastierskych obydlí. Mandra bola horská chata pastierov a agora zhromaždenie, zhromaždisko (miesto výskytu). U nás sa mandragora nazývala aj najrôznejšími ďalšími menami.
Bol to mužík, mužíček, strýko, šibeničný mužík, po česky cicmužíček, pokřín, posedl, po nemecky Alraun, Alraunpflanze, po rusky Adamova golova, po poľsky pokrzyk.
Týmito pomenovaniami sa však často označoval posed, ktorým bola mandragora v našich krajoch nahrádzaná či falzifikovaná, pretože u nás (na rozdiel od posedu) vo voľnej prírode nerastie.
Bryonia alba, posed biely na ilustrácii z 18. storočia. Posed bol rastlinou, ktorého koreňmi sa mandragora v minulosti najčastejšie falšovala. Posed takisto pochádza zo Stredomoria, ide však o rastlinu z čeľade tekvicovité. Tento archeofyt (na rozdiel od mandragory) bežne rastie aj u nás. (zdroj: AdobeStock)Mandragora dokázala podľa starších predstáv takmer neuveriteľné veci. Pomocou alraunového mužíčka sa dalo zaklínať počasie, získať nesmrteľnosť a nezraniteľnosť, objavovať poklady, predlžovať život atď.
Majiteľ takého koreňa bol naozaj šťastlivec, mandragora bola mimoriadne cenná vec. Ako taká sa dokonca dedila. Ustálil sa právny obyčaj, že po smrti majiteľa mandragory zázračný koreň pripadol najmladšiemu synovi. Ak zomrel bez potomkov, mal na mandragoru právo najstarší syn.
