Potravinová sebestačnosť, lokálne potraviny a podobné slovné spojenia nám dennodenne lietajú nad hlavami spolu s lietadlami prevážajúcimi jedlo z jedného konca sveta na druhý.
Britská pobočka Greenpeace na svojej stránke nedávno uverejnila príspevok Chrisa Packhama. Je to obrázok obyčajného ovocného výrobku. Sú na ňom hrušky dopestované v Argentíne, spracované v Thajsku a zabalené do plastového téglika ako pyré, ktoré sa predáva vo Veľkej Británii.
Autor snímku komentuje slovami: „Výstižný obrázok skazy, lepšie povedané skazenosti toho, čo robíme s jedlom.“
Tieto hrušky predtým, než sa dostali na stôl, precestovali celý svet. Prepočty uhlíkovej stopy letia do astronomických čísel. Chris Packham dodáva: „Pritom mohli rásť v našej záhrade. Mohli sme k nim podísť a obrať ich, utrieť a zjesť. Bez chémie, bez úprav, bez plastov, bez lietadiel, bez záručných lehôt. Len čerstvé ovocie. Bože, pomôž nám.“
Tento hlas zďaleka nie je ojedinelý. Je naozaj dôležité dorábať si vlastné potraviny, pestovať si vlastné hrušky alebo aspoň podporovať lokálnych pestovateľov, ak ešte máme šancu nájsť ich vo svojom okolí. Ak ich už nezlikvidoval moloch úradov.
