Medzi zabudnuté druhy zeleniny, ktoré udržuje občianska génová banka Gengel, patrí aj potočník sladký. Je to trvalka, ktorá vytvára zväzok koreňov asi 20 – 30 cm dlhých a 1-1,5 cm hrubých. Korene majú belavú farbu a chutia sladko.
Potočník sladký (Sium sisarum) je vytrvalá zelenina z čeľade mrkvovité, ktorá sa pestovala už v stredoveku. Tento druh bol vyšľachtený zrejme z planého druhu bez hrubých koreňov (lancifolium), rastúceho v strednej Ázii.
Sladký koreň, po nemecky sa označuje ako zuckerwurzel, poznal už starorímsky spisovateľ Plínius a spomína ho pod označením siser. Tiberius ho spoznal v Germánii ako sladký a chutný druh.
Na konci stredoveku sa potočník rozšíril po Európe. Mal tú výhodu, že rástol na vlhkých a zamokrených miestach, kde by podmienky iným druhom už nevyhovovali.
Používal sa varený v mlieku alebo mäsovom vývare ako obľúbená súčasť jedla. Neskôr sa objavuje na začiatku novoveku u nemeckých a francúzskych autorov ako pestovaná zelenina, v herbároch aj ako rastlina liečivá.
Ako na pestovanie mrkvy a chrenu? Čítajte Cukrodajný koreň potočníka bol pestovaný v stredoveku v Európe, v súčasnosti je rozšírený hlavne vo východnej Ázii. Pred zavedením cukrovej repy s ním boli v 18. storočí uskutočnené pokusy s cieľom získať z jeho koreňov cukor. Poskytoval síce o niečo vyššie výťažky cukru ako červená repa, ale neskôr šľachtenej cukrovke nemohol konkurovať.
Vzchádza pomaly
Pri pestovaní potočníka je možné postupovať dvoma spôsobmi. Buď výsevom semien, alebo výsadbou jeho koreňov, teda vegetatívnym spôsobom množenia.
(zdroj: wikimedia commons/voľné dielo)Pri výseve semená pomaly klíčia a vzchádzajú, azda ešte dlhšie ako iné mrkvovité druhy, ako je mrkva alebo petržlen, ktoré sú známe svojou „pomalosťou“. Preto je pri výseve potrebná vytrvalosť. Aby sme ušetrili cenné osivo, môžeme siať po štipkách a to priamo do hniezd v širšom spone, asi 30 x 30 cm.
