Včela medonosná je náš pôvodný druh. Včelstvá prirodzene obývajú veľké dutiny stromov, kde si zhromažďujú zásoby medu na zimu. Vďaka tomuto jedinečnému zvyku sme včelu medonosnú koniec koncov zdomácnili.
Mnoho ľudí však netuší, že iných včiel žijúcich na Slovensku sú stovky druhov. A rozširovaním chovov včely medonosnej iné druhy včiel trpia. Odborníkov, ktorí by nám pretlmočili tento problém do zrozumiteľnej reči, je len hŕstka.
Keďže včela medonosná je naše „domáce zviera“, počet chovaných včelstiev zhruba nasleduje rast ľudskej populácie. Aktuálne dosahuje hodnotu takmer 100 miliónov včelstiev (na celom svete).
Na Slovensku sme dosiahli maximum v roku 1989, keď ich bolo 480-tisíc, po revolúcii začal ich počet padať, až kým sa v r. 2015 (250-tisíc včelstiev) trend zvrátil a aktuálne máme registrovaných asi 330-tisíc včelstiev.

Včelstiev teda už 15 rokov pribúda. Človek si povie, že je to dobrá správa, ibaže z pohľadu voľne žijúcich opeľovačov predstavujú chované včely isté riziko.
Odhmyzenie kultúrnej krajiny
Zasaďme si veci do širšieho kontextu. V kultúrnej krajine patria medzi hlavné príčiny úbytku hmyzu zmeny spojené s intenzifikáciou poľnohospodárstva, ústupom pastvy a sprievodným zarastaním lúk a pasienkov náletom či invázkami.

Zvyšné lúky a pasienky sú degradované mulčovaním alebo cielenou premenou na produkčné lúky a intenzívne pasienky – následkom je vždy strata kvetnatosti.
Okrem zániku a degradácie „kvetnatého bezlesia“ má vážny následok aj zhrubnutie krajinnej mozaiky. Historické fotografie Slovenska ukazujú mozaiku uzučkých pásikov polí a úhorov na mieste dnešných nedozerných lánov.

Priemerná rozloha pôdnych blokov je v rámci EÚ najväčšia. Samotárske včely sú na mozaikovitosť krajiny obzvlášť citlivé. Na svoju existenciu vyžadujú miesto na hniezdenie a vhodný zdroj potravy. Oba tieto zdroje nemôžu byť príliš ďaleko od seba, napr. samotárky lietajú len do vzdialenosti asi 100 - 500 metrov.