Huňaté guľky vo vkusnom pyžamku evokujú miniatúrneho šesťnohého macka uška. Ťarbavé pohyby a pohodové bzučanie dokresľujú ich mierumilovnú povahu. Kto by ich nemal rád? Čmeliaky patria v našej prírode k najbližším príbuzným včely medonosnej.
Hustý „kožuch“ čmeľov funguje ako tepelná izolácia a vďaka tomu sú aktívne aj za studeného počasia, vetra a dokonca aj mierneho dažďa. Pre porovnanie, včela medonosná z úľa nevystrčí ani tykadlo, ak je chladnejšie ako 12 ºC.
Vďaka tomu sú čmele vítané opeľovače najmä ovocných stromov, ktoré kvitnú za nestabilného jarného počasia.
Čmele ovládajú jeden zaujímavý trik – sonikáciu, vytriasanie peľu zvukom. Čmeľ sa zahryzne do tyčiniek a naprázdno začne vibrovať lietacími svalmi, čo je počuť ako charakteristické tenké zabzučanie.
Niektoré rastliny majú peľnice ako pivná fľaša, iba s malým otvorom na konci a jediný spôsob, ako peľové zrná dostať von, je zatriasť celou peľnicou na istej frekvencii. Čmele sú „správne naladené“ a aj komerčne sa využívajú na opeľovanie skleníkových rajčín alebo čučoriedok (včela medonosná túto techniku neovláda).

Do tretice, čmele majú dlhší cuciak než včela medonosná, niektoré druhy až 1,6 mm, vďaka čomu efektívne opeľujú napr. ďatelinu lúčnu.
Tradičná čmelia rodina a babka kanibalka
Čmele žijú v rodinách, ktoré vzdialene pripomínajú ženský kláštor. Na jeho čele je „abatiša“ (kráľovná matka), ktorá rodí svoje vlastné „mníšky“ (robotnice), tie usilovne zháňajú potravu, kŕmia larvy a strážia hniezdo pred votrelcami. Majú aj jednu zázračnú schopnosť: „rodiť“ synov bez oplodnenia, ako Panna Mária.

Uprostred leta je čmelí kláštor na vrchole rozvoja, kráľovná prestane vylučovať špeciálny feromón, ktorý robotnice inštruoval, že majú vychovávať ďalšie robotnice a miesto toho začnú vychovávať pohlavnú generáciu: samcov a mladé kráľovné.