Donedávna patril voľný chov holubov k bežnej súčasti vidieckeho života. V súčasnosti ide hlavne o snahu za zachovanie tradície, poézie sedliackeho dvora na vidieckej chalupe.
Takýto chov holubov môže byť aj súčasťou vzdelávania o prírode a chove zvierat ako alternatíva k času strávenému v digitálnom svete.
Najstarším a najprirodzenejším spôsobom chovu domácich holubov je chov navoľno. V češtine známy ako „polaření“ odvodený od slova pole, na ktoré holuby lietajú za obživou. Takýto chov holubov je nenáročný na miesto. Poskytneme im otvorený holubník na hniezdenie a potravu si nájdu samy takmer celý rok.
V zime sa viac zdržujú na gazdovskom dvore a zbierajú zvyšky potravy po hydine. Aj napriek zmene modelu poľnohospodárstva z pôvodného pestrého mozaikovitého na monokultúrne je takýto chov stále vhodný.
Holub domáci tak ako jeho predchodca holub divý sa v prírode živí semenami stromov, kríkov, divých a poľných rastlín. Zbiera bukvice, žalude, semienka zo šišiek, obilie, kukuricu, hrach a pod.
Ak nie je dostatok semien, ozobáva zelené časti rastlín, mladé ihličie, puky stromov, rôzne bobule, plody aj koreňovú zeleninu. Príležitostne prijíma aj hmyz. Z dôvodu príjmu vápnika žerie kamienky.
(zdroj: AdobeStock)Mačky, kuny, nástrahy
V čase siatia moreným osivom, chemických postrekov na dozretie semien, aplikácie granulovaných hnojív a otrávených návnad na hlodavce holubom radšej dávame plnú kŕmnu dávku s drveným dreveným uhlím ako prevenciu, prípadne ich menej vypúšťame.
Holuby patria občas k výživnej koristi operených dravcov. Avšak dravce fungujú ako poľná a zdravotná polícia. Selektujú oslabené či choré jedince a zabraňujú ich premnoženiu. Pri väčšom tlaku dravcov v chovanej lokalite volíme väčšie plemená, pred ktorými majú dravce väčší rešpekt.
