Je slnečné septembrové dopoludnie a na autobusovej stanici v Trenčíne sa stretáva tridsať ľudí. Sú to žiaci a učitelia z desiatich škôl z celého Slovenska, niektorí až z Hanušoviec či Vranova nad Topľou.
Nasadajú do spoločného autobusu. Ten ich odvezie do Bošáckej doliny v Bielych Karpatoch, ktorú väčšina z nich pozná len z počutia. Najbližšie dva dni z nej uvidia tie najkrajšie kúty a najvzácnejšie ovocné stromy, aké u nás rastú.
V Bošáci zatáča autobus doprava do nenápadnej ulice. Tá sa onedlho rozšíri na veľkú asfaltku, akú by sme smerom na lazy ani nečakali. Pomaly ňou stúpame a po ľavej ruke si všímame mladý obecný sad sliviek, nadväzujúci na tradíciu pestovania slivkovín v tomto regióne, stúpame ďalej nad bielokarpatskú dolinu, kde sa krajina otvára a ponúka prvé veľkolepé výhľady.
Vstupujeme do osady Zabudišová, míňame domy po oboch stranách cesty a sledujeme dvory, na ktorých je vysoká koncentrácia ovocných stromov. To na Slovensku už nie je také samozrejmé, a o to viac pre nás potešujúce. Sme predsa účastníci projektu školských ovocných sadov SadOVO, a za sadmi do týchto končín aj prichádzame.
V Zabudišovej vystupujeme na „otoči“, kde sa zvykne otáčať aj autobus zvážajúci miestnych z kopaníc do roboty. Z toho nášho sa vynoria okrem žiakov druhého stupňa, stredoškolákov a ich pedagógov aj dôležité pomôcky - oberák a košíky na ovocie, zatiaľ prázdne.
Z plátennej tašky vyťahujeme a rozdávame účastníkom atlasy starých odrôd jabloní a hrušiek, aby mohli odrody po ceste poznávať a určovať.
Jozef Struhár. (zdroj: archív CEEV ŽIVICA)Muž, ktorý sadí stromy
Naším prvým sprievodcom je Jozef Struhár, miestny „muž, ktorý sadí stromy“, a to najmä tie ovocné. Do očí nám udrie jeho tričko s nápisom Krásy Slovenska.
Okrem toho, že Jozef Struhár zachraňuje ovocné stromy a ich vzácne odrody, je tiež nadšeným turistom. Spolu s bratom udržujú a starajú sa o turistické a bežkárske trasy na okolí a spoluorganizujú turistické pochody.
Ovocné sady musíme zachrániť, nemali by vymrieť Čítajte Jozef pribehol za nami práve zo svojej záhrady. „Doteraz som zbieral zo zeme popadané oskoruše, aby ste mi ich pri návšteve nepošliapali,“ vysvetľuje.
Každý plod nášho najväčšieho ovocného stromu sa totiž počíta. Veď pálenka z oskoruší sa radí medzi tie najdrahšie a najvzácnejšie tekuté lieky.
(zdroj: archív CEEV ŽIVICA)Parména zlatá zimná stará výborná
Prvý strom, ktorého jablko po ceste odtrhneme, aby sme ho skúsili správne určiť, nie je práve krásavec. Torzo kmeňa vyživuje zvyšky malej koruny, prinášajúcej skromnú úrodu.
