Srbský Slovák Vladimír Kabas má záhradku v Trenčíne. Hoci žije v krajskom meste, pestuje desiatky starých odrôd zeleniny. Pochutnáva si na nich nielen jeho rodina, ale aj odberatelia, ktorých postupne pribúda.
Pochádzate zo srbskej dedinky Stará Pazova z Vojvodiny. Ako si spomínate na svoje detstvo? Čo ste doma pestovali?
Samozrejme, môj otec, dedo, pradedo a všetci ostatní predkovia sa zaoberali pestovaním. Dedo bol ešte tradičný sedliak, ktorý nielen pestoval, ale aj choval kravy.
Chodili sme spolu tiež do vinice. Otec už začal s konvenčným poľnohospodárstvom, najmä s pestovaním kukurice a slnečnice. Mali sme aj cukrovú repu a pšenicu.
Pomáhali ste rodičom s prácou na poli?
Jasné. Ja som pomáhal rodičom s prácou na poli, zatiaľ čo ostatní kamaráti chodili k moru. Keď som pracoval s dedom, tak ma to bavilo. Bral to asi menej vážne ako otec. Starali sme sa spolu o vinicu a bol to pokojnejší život. Otec sa už začal orientovať viac na zisk.
Jeseň si bez pečenej papriky neviem ani predstaviť. (zdroj: Vladimír Kabas)Vedeli ste si v tej dobe predstaviť, že by ste sa tomu venovali v dospelosti?
To prostredie veľkej dediny, v ktorom som vyrastal, vo mne vyvolávalo skôr odpor k tejto práci. Mal som pocit, že zaoberať sa poľnohospodárstvom je skôr podradné. Myslím si, že preto som od toho utiekol. Na vysokú školu som šiel na strojárstvo a zamestnal som sa v odbore.
No postupne som zistil, že práca od siedmej ráno do štvrtej poobede mi síce zaistí financie, ale popri tom potrebujem aj nejakú sebarealizáciu. A nie je nič lepšie, ako keď človek vytvára niečo vlastnými rukami.
Batatové záhony. (zdroj: Vladimír Kabas)Čo rozhodlo o tom, že ste sa k pestovaniu vrátili?
