Opomínaným spôsobom množenia je rozmnožovanie niektorých ľalií pacibuľkami, ktoré poznáme aj v prípade cesnaku paličiaka.
V prípade ľalie cibuľkonosnej je spôsob šírenia pacibuľkami hlavným spôsobom rozmnožovania. Ako napovedá jej meno, tento druh je pozoruhodný práve vytváraním pacibuliek.
Pacibuľky sú maličké cibuľky a vyrastajú v pazuchách listov. Na jednej stonke ich môže byť až niekoľko desiatok.
Odborne po latinsky sa táto ľalia označuje ako Lilium bulbiferum ssp. eubulbiferum. Druhové latinské pomenovanie bulbiferum je zloženina z bulbi – hľuzka, cibuľka a ferum – nesúci, a jeho české i slovenské pomenovanie je teda jeho prekladom.
Pacibuľky sú prirodzeným spôsobom, akým sa druh udržiava aj v prírode. Dnes sa táto ľalia v prírode vyskytuje na svahoch Álp, ale dobre rastie aj v našich podmienkach strednej Európy.
Ľalia cibuľkonosná Stádla
Mimoriadnym príkladom odrody či presnejšie starého pôvodu tejto ľalie je jej
nález na opustenej sudetskej samote pri Prachaticiach v Pošumaví. Tu ľaliu cibuľkonosnú pestovali pôvodní obyvatelia. Po odsunutí rodiny Fajdalovcov v roku 1947 ďalej rástla v opustenej záhrade a takto prežila takmer 60 rokov bez akejkoľvek ľudskej pomoci.
Pacibuľ ky ľalie cibuľkonosnej Stádla sú zelené. (zdroj: Autor a archív Gengelu)Záhradné druhy jednoročné či dvojročné, rozmnožujúce sa semenami, často po opustení záhrad zaniknú, pretože semená nik nezbiera a nikto sa o rastliny nestará. Kultúrne rastliny nie sú schopné bez ľudskej starostlivosti odolávať konkurencii planých rastlín.
