Článok pokračuje pod video reklamou
Tradícia vegetatívneho množenia rastlín je veľká. Jej počiatky siahajú podľa literárnych prameňov do samotných počiatkov poľnohospodárstva. Predpokladáme, že technika štepenia ovocných stromov vznikla v Číne už 5000 rokov pred naším letopočtom.
Ako inšpirácia pre ľudské pokusy so spájaním rôznych rastlinných častí pravdepodobne poslúžili príklady odpozorované v prírode. Občas totiž nachádzame zrastené konáre stromov, ktoré boli dlhšie obdobie v tesnom kontakte.
Nie je to bežný pohľad, pretože príroda často nevytvára ideálne podmienky na takéto spojenie. Najľahšie, samozrejme, zrastú mladšie stromy rovnakých či príbuzných druhov, konáre, ktoré do seba vrastú a pevne sa spoja.
Keď to nejde zo semien
Do Európy sa znalosti o štepení dostali až po tisícročiach, no zrástli sa s našou ovocinárskou kultúrou skutočne pevne. Stali sa dominantným postupom pri množení stromov a krov, ktoré z nejakého dôvodu nechceme množiť zo semien či priamou vegetatívnou cestou, teda z častí rastlín, ktoré ochotne zakoreňujú.
Množenie ovocných stromov a krov vegetatívnou cestou, najmä asi z koreňových výmladkov, je takisto prirodzený spôsob pre šírenie sa mnohých ovocných druhov. V porovnaní s rozmnožovaním generatívnym tu je však jeden významný rozdiel.
Kým pri pohlavnom rozmnožovní vznikajú jedince nových vlastností, pri vegetatívnom sú nové jedince rovnaké ako materské, ide teda o klony s rovnakými vlastnosťami.
(zdroj: archív autora)Oba spôsoby rozmnožovania majú v prírode veľký význam a vhodne sa dopĺňajú. No nielen v prírode. Aj v ovocinárstve platí, že kým vegetatívnym množením môžeme existujúce odrody udržiavať, generatívnym množením je možné genofond odrôd naďalej rozširovať.
