Pri slovnom spojení oheň v prírode si väčšina ľudí zrejme vybaví obrázky nejakej prírodnej katastrofy, prípadne pravidelne sa opakujúci apel hasičov či lesníkov na dodržiavanie zákazov. Oheň sa skrátka v myslení spoločnosti zafixoval ako prírodný ničiteľ.
Súčasné ekologické poznatky však ukazujú, že ľudová múdrosť „Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán“, platí v ochrane prírody minimálne dvojnásobne.
V našich končinách sme si už skutočne akosi zvykli, že oheň do prírody jednoducho nepatrí. Je však veľmi pravdepodobné, že už dávno pred príchodom človeka na naše územie sa prirodzené požiare vyskytovali aj v strednej Európe.
Hoci sa priame historické dôkazy hľadajú len veľmi ťažko, svedčí o tom napríklad odolnosť dubov či borovíc, teda v minulosti veľmi rozšírených drevín voči tomuto prírodnému živlu.
Vypaľovanie nelesných, ale aj lesných porastov následne sprevádzalo ľudstvo od počiatkov poľnohospodárstva v kamennej dobe cez valašskú kolonizáciu až po zánik tradičného hospodárenia. A sporadicky sa s ním môžeme stretnúť ešte aj v súčasnosti.
Fenomén deduško na lúčke
Zvyčajne to vídame skoro na jar, keď nejaký deduško vypáli zarastajúcu lúčku za domom s argumentom, že v minulosti to tak predsa jeho predkovia robili tiež.
(zdroj: autor)Práve na takéto nelegálne lokálne požiare sa pred pár rokmi pozreli výskumníci zo susedného Maďarska a zistili, že napriek predsudkom mala takáto činnosť na prírodu aj mnohé pozitívne dôsledky. Zažitou predstavou totiž je, že oheň predovšetkým vo veľkom zabíja zvieratá a to najmä bezstavovce.
Treba si však uvedomiť, že takéto obete sú bežné aj pri iných ľudských zásahoch do prírody, dokonca aj pri tých pozitívne cielených alebo aspoň mienených.
Napríklad aj pri omnoho nevinnejšie vyzerajúcom udržiavaní lúk mechanickým kosením či mulčovaním.
