Väčšina našich druhov zeleniny sa množí semenom, odborne povedané generatívne. Niektoré druhy však v našich podmienkach semená netvoria.
Môžeme ich však množiť vegetatívne, teda rôznymi časťami rastlín. Môže to byť množenie hľuzami, ako je to dobre známe pri zemiakoch alebo topinamburoch, koreňovými odrezkami ako pri chrene, alebo delením trsov. To robíme napríklad pri pažítke, rebarbore alebo cibuli zimnej.
Pri niektorých druhoch prichádza do úvahy aj množenie pacibuľkami.
Množenie pacibuľkami je známe predovšetkým pri cesnaku. Traduje sa, že takýmto spôsobom možno cesnak aj ozdraviť. Pacibuľky tvoria cesnaky paličiaky, prídu však k slovu aj pri ďalších druhoch, napríklad pri cibuli živorodej, z okrasných druhov vytvára pacibuľky napríklad ľalia cibuľkonosná alebo ľalia tigrovaná.
Až sto pacibuliek
Cesnak väčšinou vysádzame zo strúčikov z rozdelených hlavičiek. Je to najosvedčenejšia a spoľahlivá cesta. Popri tom však niektorí pestovatelia úspešne používajú aj množenie pacibuľkami.
Výhodou množenia z pacibuliek je ich veľké množstvo. Zvýšime si tým takzvaný koeficient množenia, ktorý je inak pri cesnaku pomerne malý. Napríklad obľúbené ruské cesnaky majú zvyčajne v hlavičke len štyri až päť strúčikov. Ak teda používame vlastnú sadbu, spotrebujeme na tento účel najmenej štvrtinu či pätinu úrody.
Rozdiel medzi odrodami s veľkými a malými pacibuľkami je výrazný. (zdroj: Autor a archív Gengelu)Pacibuliek je v kvetenstve oveľa viac, niekedy až vyše sto v jednom kvete, teda miera rozmnoženia môže byť podstatne väčšia. Nevýhodou pri množení pacibuľkami však je, že na cesnak konzumnej veľkosti si musíme počkať dlhšie - namiesto jedného roku tak čakáme dva alebo aj tri roky.
