Článok pokračuje pod video reklamou
Zdravím vás, priatelia.
Aj ja tu tak bilancujem, tak ako každý rok v tomto období, ale tentoraz ešte akosi viac. Končí nám životná etapa, keď sme si budovali domov pre rodinu a to, čo sme si vysnívali. Zároveň sa začína niečo nové... Ale viete čo? Začnem od začiatku
Prvých dvadsať rokov
Za prvých dvadsať rokov života som si ujasnila, ako chcem žiť. Vyrástla som v krásnom chránenom prostredí Železných hôr v Česku, kde sa, našťastie, zachovala nielen krásna príroda, ale aj rozprávkové chalúpky, ktoré pre mňa boli veľkou inšpiráciou.
Už ako malá som hovorila, že budem žiť v malej drevenici pri lese. Hltala som rozprávanie predkov o tom, ako to všetko bolo predtým. Páčilo sa mi, ako sa napriek všetkej tej drine dokázali radovať zo života, akí boli hrdí na to svoje hospodárstvo, na dobytok, na kone... A ja som hrdá na nich.
V našej širokej rodine sa stále niečo žalo a spracovávalo, a mňa to veľmi bavilo a zaujímalo. Vlastne si až teraz uvedomujem, ako veľmi ma to pripravilo na život.
(zdroj: Autorka)Koľko nás toho naučili bez toho, aby sme vnímali, že sa niečo učíme. Ľudia, u ktorých boli tieto väzby s vidiekom pretrhnuté a vracajú sa, to majú oveľa ťažšie. My sme mali aj reálnu predstavu o tom, čo nás čaká.
