Plody dubov – žalude, tisíce rokov patrili medzi najvýznamnejšie potraviny. Ich využitie by sa dalo rozsahom prirovnať k dnešnému využitiu zemiakov, keďže pre obyvateľstvo v minulosti boli základným zdrojom škrobu v potrave.
Žalude sa zberali a konzumovali takmer na celej severnej pologuli od juhu až po sever Európy, v severnej Afrike, na Blízkom východe, v Ázii a Amerike od Mexika až po Aljašku – teda všade tam, kde rastú.
Treba pripomenúť, že európske svetlé dubové lesy, vypásané stádami, určovali ráz krajiny ešte pred niekoľkými stáročiami, a mohutné solitérne duby boli ešte pred 1500 rokmi stredobodom kultúrno-spoločenského diania, rituálov, slávností a zvyklostí širokých vrstiev obyvateľstva.
Aj keď jedenie žaluďov bolo v minulosti normálne a úplne samozrejmé, pri väčšine druhov, žiaľ, nestačí len vylúpať orech a zjesť ho. Žalude totiž obsahujú taníny, preto keď skúsite zjesť žaluď v surovom stave, hneď vám stŕpne jazyk. Sú však aj druhy dubov, ktorých plody nie sú trpké a môžu sa jesť aj surové.
Je to napríklad dub veľkoplodý z Ameriky, dub cezmínový z juhu Európy alebo náš vzácny druh: dub plstnatý. Veľmi výnimočne sa stáva že plody našich najbežnejších druhov, dubu letného či zimného, obsahujú málo tanínu alebo ho vôbec neobsahujú.
Ak poznáte takéto stromy vo svojom okolí, prosím, napíšte nám do redakcie mesačníka Doma v záhrade.
(zdroj: AdobeStock)Varením i bez varenia
Taníny sa zo žaluďov dajú odstrániť niekoľkými spôsobmi. Najbežnejšie sa máčali vo vode s popolom. Taktiež sa žalude máčali v čistej vode. Vodu bolo treba viackrát vymeniť, až kým sa jej farba prestala meniť na hnedú. Niektoré kmene vyplachovali tanín zo žaluďov v potokoch. Tanín sa dá zo žaluďov odstrániť aj za jednu hodinu.
