Článok pokračuje pod video reklamou
Prvé zmienky o samozavlažovacích nádobách sa objavujú už dve storočia pred naším letopočtom. Uplatnenie nachádzali postupne medzi pestovateľmi v rôznych kultúrach naprieč celým svetom. Všade, kde sú problémy s nedostatkom vody, stojí za zváženie toto zaujímavé riešenie overené vekmi: olla.
Kedy ste sa stretli s nádobami olla prvýkrát?
Prvýkrát som o tejto metóde zavlažovania počula v roku 2019 na Úplnom kurze permakultúrneho dizajnu, ktorý usporiadal spolok Permakultura CS. V rámci výučby bola spomenutá ako zaujímavá alternatíva ku klasickému zalievaniu, ktorú však v Európe nikto veľmi nepozná.
V ktorých kultúrach sa samozavlažovacie nádoby objavujú v minulosti?
Prvá zmienka o zakopaných hlinených nádobách určených na zavlažovanie rastlín sa nachádza v knihe Fan Shengzhou shu, pochádzajúcej zo zlatého veku čínskej histórie, z dynastie Chan, teda z doby 200 rokov p. n. l.
Je to vlastne niečo ako prvá metodická príručka o poľnohospodárstve, kde sa okrem iného píše o hlbokej orbe a zmiešanom pestovaní plodín. A v kapitole o zavlažovaní sa opisuje aj táto metóda. Tomu sa vraví stáročiami overená technológia.
(zdroj: Richard Hodonický)Kde vo svete nachádza uplatnenie dnes?
Dnes sa táto metóda využíva hojne na africkom kontinente, v Južnej a Strednej Amerike a v časti Ázie.
A zo Strednej Ameriky pochádza aj jej súčasný názov olla, ktorý v španielčine znamená hrniec alebo džbán.
Môžeme sa stretnúť aj s fonetickým prepisom tohto slova a názvom oya alebo oyas. A bol to Bill Mollison, ktorý v rámci permakultúrnej stratégie začal oceňovať prednosti tejto metódy a tak olla začala byť známejšia aspoň v radoch permakulturistov.
Je o ne v Česku záujem?
