Vŕby - hrčaté, pokrútené, strapaté, ale vždy krásne

Hlavovanie je veľmi dômyselný spôsob pestovania stromov, z ktorého ťaží príroda, ako aj ľudia. Hlavové vŕby potrebujú na svoju existenciu ošetrovanie človekom. Vďaka ochranárom sa vracajú späť do krajiny.

Vŕby na Veľkolélskom ostrove

Vystúpili sme z auta a zbehli dole briežkom z hrázde k brehu Veľkolélskeho ramena medzi desiatky hlavových vŕb. Hrčatých, pokrútených do bizarných tvarov, často s rozštiepenými kmeňmi, ktoré už nevydržali ďalej niesť váhu svojich strapatých hláv.

Po dlhých rokoch zanedbávania z niektorých ostali už len mŕtve torzá trčiace do výšky alebo ležiace na zemi. Napriek takmer zimnému dátumu v kalendári sa tu ozýval štebot vtákov a nad hlavami nám poletoval, asi teplým slnečným počasím vylákaný, netopier.

V tomto zákutí prírody bolo cítiť pôsobenie mnohých ľudských generácií, ktoré vedeli, ako žiť v symbióze s prírodou. Citlivo v nej dlhodobo hospodárili spôsobom, z ktorého mala osoh aj príroda a nezanechávali za sebou bezútešnú, mŕtvu spúšť.

„Tieto vŕby sme orezali len minulú zimu, a ako parádne sa zmladili. Nové konáriky vyhnali aj niektoré z tých, ktoré sme už nadobro odpísali,“ povedal Pavol Littera z neziskovej organizácie Bratislavské regionálne ochranárske združenie (BROZ) s nefalšovanou radosťou v hlase.

Počas posledných viac ako desať rokov BROZ vrátilo na Veľkolélsky ostrov – jeden z najväčších dunajských ostrovov na Slovensku, tradičný spôsob hospodárenia, typický pre lužné lesy a mokrade. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je pestovanie hlavových vŕb.

Jednoducho, ale premyslene

Slovným spojením hlavová vŕba sa neoznačuje druh vŕby, ale veľmi dômyselný spôsob hospodárenia s touto drevinou. V minulosti sa hlavovanie využívalo v celej Európe a do dnešných dní sa zachovalo hlavne v jej západnej časti.

(zdroj: archív Pavla Litteru)

Takto pestované stromy sa dodnes vyskytujú napríklad v Taliansku, Francúzsku, Nemecku či vo Veľkej Británii.