Zimnými poslami blížiacej sa jari sú jahňady liesok. Nasledujú ich nesmelé vŕby, a keď sa stráne zažltnú drieňmi a onedlho na okrajoch viníc ružovkasto zbelejú mandle, už nemôže byť pochýb, že čas spánku pominul.
Keď február marcu podá stráž, čerešne svojím červenkastým nádychom otvorených pukov prezradia, že s ich vrúbľovaním nemôžeme otáľať ani o deň.
Keď to vypukne
Február v sebe skrýva množstvo radosti. Malej, nebadanej, no silnej ako podzemná rieka. Že všetko ešte spí? Ako by mohlo. Slnko sa dvíha zo svojej dočasne zníženej dráhy a jeho lúče prestávajú byť zubaté.
Miazga už naplno kypí a beda, ak si človek vrúble nenazberal v decembri a januári. Puky sa zväčšujú a nafukujú sa ako balóniky. A naraz to príde. Otvorí sa prvý. Veľký tresk – taký tichý a taký podmanivý, že mu od juhu po najsevernejší sever neodolá nič.
Tam, kde včera bol ešte malý úplne nebadaný púčik, len kopček na kôre, sa medzitým tu objaví lístok, tam kvet, inde už celý zelený letorast a všade nový život.
(zdroj: Ľudovít Vašš)V obrovských pukoch jarabín sú doslova poskladané celé konáre. Len čo opadnú jemné šupinky, ktoré boli strechou počas zimy, vyskočí von letorast a vy sa len čudujete, ako sa tam mohol zmestiť.
Keď v neskorom lete očkujeme spiace očká a štepíme spiace vrúble a o pár mesiacov sejeme semienka alebo vysádzame stromčeky, stále znova je skúšaná naša viera i nádej. Bude mať naša práca šťastné jarné pokračovanie? Bude všetko, čo je spočiatku drobné a nepatrné, dosť silné na to, aby sa na jar prebudilo a vzmáhalo?
