Článok pokračuje pod video reklamou
Slovenský prozaik, básnik, autor rozhlasových hier a filmových scenárov si veľmi rád vychutnáva zimné prikrmovanie vtákov. Odmenou sú mu ich návštevy, spev a krása. Čo nám o svojej záľube porozprával?
Kto vás priviedol k záľube kŕmiť v zime vtáčiky?
Zdedil som to po svojom mladšom bratovi Milanovi, to bol hlavný vtáčkar v našej rodine. Už v základnej škole ho vrabce, sýkorky, drozdy, hrdličky, holuby, vrany, sovy, brhlíky a ďatle zaujímali väčšmi ako vybrané slová či nejaké delenie alebo násobenie číslic.
Namiesto poštových známok zbieral vtáčie pierka. Obetoval na ne jeden školský zošit, starostlivo si ich doň lepil, vždy jedno na novú stranu, až mal z nich farebný herbár, ktorý nosil všade so sebou. Vedel o všetkých hniezdach v okolí nášho domu.
A veril, že sa raz naučí lietať, už len čakal, kedy sa mu lopatky na chrbte premenia na krídla. Smiali sme sa mu. No raz spadol z vysokého topoľa a nič sa mu nestalo, čo ho iba utvrdilo v tom, že sa na svoje krídelká môže spoľahnúť. Prestal o nich rozprávať. No vedel svoje.
Chodí k vám na kŕmidlo stabilná, rovnako početná zostava, alebo to v priebehu zimy kolíše?
Najčastejšie prilietajú sýkorky. Okrem nich ešte vrabce, pravidelne sa zjavuje aj jeden brhlík, ktorý vyzerá ako lietajúce šidlo, z neďalekej tujky si na naše kŕmidlo odskočia aj zelienky, sem-tam príde hrdlička. A to je, žiaľ, všetko.
(zdroj: AdobeStock)Pred dvoma rokmi sa u nás po celú zimu hlásili aj glezgy – a to sú veľkí páni, keď sa kŕmili slnečnicou, nik iný sa na ňu nedostal, odháňali aj jeden druhého. Chýbajú mi drozdy. Tie akoby sa vyparili. Na jar sa nám za zimnú opateru odmenili vyspevovaním. Teraz ich nepočuť.
Básnika a maliara Williama Blaka inšpirovali rovnako orol, vrana, červienka aj oriešok. Venoval im svoje najkrajšie verše. Ako je to vo vašom prípade? Patrí vtáctvu vo vašej tvorbe osobitné miesto?
Ani nie tak osobitné, skôr ich spomeniem, kde sa len dá. Stačí sa zamyslieť nad takou maličkosťou – ako presne a isto pristávajú. Nikdy sa nepomýlia, nikdy sa nepošmyknú, na milimeter presne trafia miesto, ktoré si dopredu vyhliadli. Tak sa nad tým zamyslím – a hneď je z toho veta.
