Táto obľúbená zelenina pochádza z Číny, kde sa pestuje tisícročia. Na trhu v Číne a Japonsku sa dodnes stretávame s ohromnou škálou podôb, tvarov a farieb od bielej cez žltú, zelenú, ružovú, červenú, fialovú až po čiernu. Reďkev sa tam konzumuje nielen v surovom stave, ale hojne sa fermentuje alebo varí.
Reďkev je jednou z najstarších kultúrnych plodín. Plínius vo svojom diele Historia naturalis uvádza, že Egypťania ju pestovali hlavne pre oleje obsiahnuté v semenách. Reďkev bola napríklad aj súčasťou každodennej stravy staviteľov pyramíd.
Číňania olej z jej semien spaľovali v lampách a zo sadzí vyrábali tuš.
K nám reďkev prenikla zrejme z nemecky hovoriacich oblastí. Reďkev sa po nemecky sprvoti nazývala Radih (z latinského radix), neskôr Rettich.
V našej jazykovej oblasti nachádzame o nej prvú zmienku v roku 1522, a to v súvislosti s uchovávaním semien: „retkev, merkew, repa, petersely y z ginssich zahradnich wecy, kterez by se sely, tich zahradnich wecy semana aby se zachowawaly“.
Dnešné reďkovky, ktoré sa tešia širokej obľube záhradkárov a na trhu sa s nimi stretávame vo zväzočkoch, majú za sebou iba relatívne krátku históriu. Ich pestovanie sa rozšírilo v Európe až v 18. storočí.
(zdroj: AdobeStock)Jedlé aj liečivé
Reďkev i reďkovka sa cielene pestuje hlavne pre svoju najchutnejšiu jedlú časť, takzvaný hypokotyl – zaguľatenú, súdkovitú alebo valcovitú buľvu medzi listami a koreňom. Pravý koreň predstavuje len malá spodná časť, ktorú z reďkovky pred konzumáciou odstraňujeme. Jedlá je však celá rastlina.
Reďkev a jej mladšia príbuzná reďkovka sú nielen jedlé, ale aj uznávané liečivé rastliny. Široké uplatnenie reďkev nachádza v tradičnej čínskej medicíne, v indickej ajurvéde aj v ľudovom liečiteľstve.
